Dožinky

Žatevné práce sa spustili hneď potom, ako gazda vo svojich dlaniach pomrvil pár kláskov obilia. Zrelé a vo vnútri sklovité zrno bolo pre neho znakom, že už nadišiel čas, chopiť sa pripraveného žatevného náradia a vybrať sa do polí obsypaných klasmi obilia, ktoré sa pri dopade slnečných lúčov naberali zlatistú farbu.

Na väčších poliach, by si domáci s prácou nevystačili, a preto si prizvali pomocnú silu – žencov a žnice. Po krátkej modlitbe a prosbe zachovania dobrého počasie, ktoré bolo počas žatvy kľúčové, sa pustili do vysiľujúcej práce. Obilie prácne zožali, urobili si z neho hrste, po presušení nakládli na povriesla a zviazali sa snopy do krížov alebo panákov, kde malo preschnúť. Zožaté a presušené obilie sa následne zviezlo na gazdovstvá, kde ho uložili do stodôl. Nuž a potom sa rad-radom mlátilo.

Ženy a dievky na konci žatvy uplietli z klasov, ktoré zožali na začiatku i na konci žatvy veniec, ktorý pekne farebne dozdobili poľnými kvetmi či stužkami. Ten v sebe niesol symboliku plodnosti obilia.

S takto pripraveným dožinkovým vencom sa ženci a žnice so spevom vydali na gazdovstvo hospodára. Po poďakovaní za ich prácu, ich pán domáci počastoval oldomášom. Za svoju prácu, tiež dostali vpred dohodnutú plácu, väčšinou v podobe naturálií – obilia.

Text : Mgr. Simona Radová